Bohovia Slovanov

30. března 2008 v 21:30 | Volchv |  Slovanstvo

VŠESLOVANSKÍ BOHOVIA

SVAROG (sanskrit: svarga-nebo, indoeu.:svar-svetlo) okrem toho, že stvoril svet aj bohov, bol bohom slnka, ohňa, nebeského tepla a svetla. Solárnu funkciu neskôr prebral jeho syn Dažbog (Svarožič).
SVAROG
SVAROG, copyright: Andrej Klimenko, zdroj: www.bifrost.it, 2005
PERÚN, vládca bohov. Je bohom búrky, blesku a hromu, ochranca pred zlým a symbol spravodlivosti. V prírode ho symbolizuje dub ako najsilnejší zo všetkých stromov a aj vďaka tomu, že do dubov udrie najviac bleskov. Všetko zasiahnuté bleskom sa stáva posvätným. Pre Perúna sa robili krvavé obete - hlavne býky, ale aj ľudia. Jeho symbol je ležatý kríž - X a atribútom sekera. Z dní mu je zasvätený štvrtý deň týždňa -PERENDAN [podobne je tomu aj u Germánov - Thursday(Thorov deň), Donnerstag(Donnarov deň) a u Románov - Dies Iovis/Jeudi...(Jupiterov deň)] . Jeho meno pozostava z korena per-(prát, biť ,tĺcť ) a zosilňujúcej koncovky -un; podľa oblasti sa líšilo: Perun(Rus), Parom(Slovensko), Piorun(Poľsko), Perkunas(Litva), Perkons(Lotyšsko). Okrem Slovanov ho uctievali aj Balti a pre Varjagov (Vikingov) žijúcich na slovanských územiach zastupoval Thora. Hromový boh je pre všetky indoeurópske náboženstvá spoločný (Perún, Thor/Donnar, Taranis (galský), Zeus, Jupiter). Perún bol hlboko vrytý do ľudského povedomia a ani kresťanstvu sa ho nepodarilo vymazať. Do teraz sa napr. kľaje:"do Paroma". Zvlášť v Rusku bol jeho kult veľmi silný a pretrvával dlho aj po celkovej christianizácii krajiny.
PERUN
PERUN, copyright: Andrej Klimenko, zdroj: www.bifrost.it, 2005
VELES je bohom stád - dobytka. Z toho vyplývajúc aj bohom úrody a hojnosti. Takisto je ochrancom volchvov(čarodejov). Sú isté náznaky, že by mohol mať spojenie aj s posmrtným životom. Je jedným z najdôležitejších bohov. Uctievali ho aj Fíni v styku so Slovanmi.
VELES - VOLOS
VELES, copyright: Andrej Klimenko, zdroj: www.bifrost.it, 2005
DAŽBOG je syn SVAROGOV preberajúci jeho funkcie. Je bohom ohňa a slnka. Ako SVAROGOVHO syna ho volajú aj SVAROŽIČ. Bol najvýznamnejším bohom polabských Ratarov pod menom RADEGAST. To je pravdepodobne odvodené od polabskej svätyne na hrade Riedegost. Jeho asi najslávnejšia svätyňa bola v Retre (miesto bližšie neurčené). Obetovali mu ovce, dobytok aj ľudí alebo kresťanov. Medzi inými takto skončil aj nemecký biskup Ján z Marienburgu.
DAŽBOG
DAŽBOG, copyright: Andrej Klimenko, zdroj: www.bifrost.it, 2005

BOHOVIA VÝCHODNÝCH SLOVANOV

Na panteón východných Slovanov malo vplyv iránske náboženstvo, z ktorého niektorých bohov Slovania prebrali. Neskôr bol zase zavedený oficiálny panteón. Východní Slovania samozrejme uctievali aj vyššie spomínaných bohov, zvlášť silné postavenie mali PERÚN a VELES.

CHORS je solárnym bohom (podľa niektorých náznakov aj mesiaca) a jeho meno pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou od iránskeho boha slnka CHURSÍDA.

MOKOŠ je stelesnením vlhkej úrodnej zeme a takisto bohyňou osudu. Mokoši sa skladali krvavé a hlavne dosť brutálne obete. Obetovali sa jej deti a mláďatá a niekedy len ich končatiny. Obete pre ňu sa spaľovali alebo zakopávali do kultových studní a hrobov.

SIMARGL má podobu okrídleného psa a je niečo ako posol bohov. Sprostredkuje kontakt medzi nebeským a pozemským. Jeho meno pravdepodobne pochádza zase z iránčiny od iránskeho SENMURVA/SÍMURGA. Ochraňoval semená a rastliny.

STRIBOG je bohom vetra.

Kyjevský panteón zaviedol knieža Vladimír roku 980 na upevnenie moci. Stal sa oficiálnym štátnym panteónom. Boli tu šiesti bohovia: PERÚN, DAŽBOG, CHORS, SIMARGL, STRIBOG, MOKOŠ.

Ten istý knieža Vladimír o pár rokov prijal kresťanstvo a dal všetky modly strhnúť a chrámy zboriť. Modlu PERÚNA dal priviazať o chvost koňa, vláčiť ju a biť prútmi, aby ju potupil.

BOHOVIA ZÁPADNÝCH SLOVANOV

Západní Slovania z nášho územia (Slovensko, Morava, južné Poľsko, Stredné Čechy, panónski Slovania) pravdepodobne uctievali pôvodných všeslovanských bohov. U polabských a pobaltských Slovanov naopak do popredia vystúpili ich kmeňoví bohovia. Viera v bohov závisela od moci ich svätýň. Pohanstvo Polabských a Pobaltských však pretrvalo hlboko do stredoveku a najdlhšie zo všetkých Slovanov si svoju vieru udržali aj na oficiálnej úrovni (nie len ako vieru prostého ľudu). U nich pohanstvo znamenalo nezávislosť a slobodu, a kresťanstvo bolo symbolom franskej nadvlády. Západní žreci sa vo veľkom miešali do politiky a v niektorých prípadoch mali kňazi väčšiu moc ako kniežatá. Tak tomu bolo napr. na Rujane kde SVANTOVÍTOV chrám v ARKONE mal k dispozícii 300 jazdcov a musela sa mu odovzdávať tretina vojnovej koristi. Takisto u polabských Veletov v 10. a 11. storočí svetská vláda prakticky neexistuje a vládne retranský kňažský zbor (Radegast).

Zaujímavým javom u západných Slovanov je polykefalizmus (viachlavosť) niektorých ich bohov. Niektorí bohovia mali v chrámoch svoje kone, pomocou ktorých sa veštilo (Triglav, Svarožič, Svantovít).

POLABSKÍ BOHOVIA

PORENUT bol uctievaný v Korenici (Garz). Mal štyri tváre na hlave a piatu na hrudi.

POREVIT je takisto uctievaný v Korenici, má päť hláv a je bez výzbroje.

PROVEHO uctievali ho Oldenburskí (Stargrad-Oldenburg); bol mu zasvätený dubový háj a pravdepodobne bol bohom spravodlivosti.

RUGIEVIT je hlavný boh Rugiov. Je to sedemhlavý vojnový boh. Na opasku mu visí sedem mečov a ôsmy drží v ruke. Patril mu biely kôň.

SVAROŽIČ(RADEGAST) je v podstate zhodný s DAŽBOGOM ale reálne vystupoval ako samostatný boh. Jeho najslávnejšia svätyňa bola v Retre. Mal tu zlatú modlu a na jeho oltári skončila hlava biskupa Jána z Marienburgu (1066) a litre kresťanskej krvi. Okrem ľudí sa mu obetovali aj ovce a dobytok. V rokoch 1067/68 viedol proti Veletom odvetné ťaženie biskup Burchard, ktorý spálil retranský chrám a ukradol posvätného žrebca, na ktorom odišiel späť.

POBALTSKÍ BOHOVIA

TRIGLAV patrí k bohom, ktorí sa rozšírili do širokého okolia. Hlavnú svätyňu mal v Štetíne, ďalšie potom boli vo Woline (Vineta) a Branibore (Brandenburg). Jeho tri hlavy symbolizovali tri sféry jeho vlády (asi): nebo, zem, podsvetie. V jeho svätyni bol posvätný čierny kôň so zlato-strieborným sedlom. Od 11. st. sa stáva vojnovým bohom. Uctievali ho v celom severnom Poľsku a jeho okolí.

Wolinský aj Štetínsky chrám počas vojenskej výpravy zničil biskup Otto Bamberský. Wolinskú modlu sa podarilo kňazom skryť. V Štetíne však nie a tri Triglavove strieborné hlavy putovali ako trofej k pápežovi Kalixtovi II.

SVANTOVÍT bol Rujanský boh. Jeho hlavný chrám stál na severnom myse ostrova Rujana v meste Arkona ale uctievali ho aj na pobreží Baltského mora. Po zničení Retry a Veletov Franskou ríšou sa stal najmocnejším bohom v oblasti. Vyzeral takto: dve hlavy mu hľadeli dopredu a dve dozadu, mal dvojitú hruď a dvojitý chrbát (dobový opis). V svätyni mal bieleho žrebca, na ktorom v noci jazdil a používal sa na veštenie. Po veštbu si sem ľudia chodili aj z ďalekých krajov. Arkona bola sídlom veľkňaza a chrám dostával tretinu vojnovej koristi, takže vlastnil obrovský poklad. Takisto mal stály oddiel 300 jazdcov. Arkonský chrám mal vo svojej zemi väčšiu moc ako knieža. Politická situácia hraničila s teokraciou. Okrem svojej vojnovej úlohy plnil Svantovít aj poľnohospodárske funkcie (pravdepodobne svoje pôvodné). Každý rok sa jeho roh hojnosti, ktorý držal v pravej ruke, naplnil vínom alebo medovinou a podľa toho, koľko ubudlo, sa veštila budúca úroda. Takisto sa pred chrámom prevádzal koláčový zvyk. Veľkňaz sa skryl za obrovský koláč a pýtal sa ľudí, či ho vidia. Ak povedali, že nie, tak im želal, aby aj na budúci rok bolo toľko úrody, aby ho nebolo vidieť.

SVANTOVÍTOVI kňazi mali dlhé vlasy a brady. Do miestnosti, v ktorej bola modla boha, mohol len kňaz, a to zo zadržaným dychom, aby boha nepošpinil. Boh mal zviazané oči aj uši, aby nevidel a nepočul, aké hriechy sa na svete páchajú. Obetovali sa mu hlavne zvieratá (hlavne dobytok), ale raz do roka (alebo pri zvláštnej príležitosti) sa vyžreboval jeden z kresťanských zajatcov, ktorý bol obetovaný. Obete sa zakopávali v areáli chrámu. Arkona bola dobytá v roku 1168 dánskym kráľom Waldemarom, ktorý dal chrám zboriť a obrovskú modlu Svantovítovu strhnúť, rozpíliť na kusy a spáliť. Tak padla posledná bašta slovanského pohanstva.
ČERNOBOH je neskorý boh pobaltských Slovanov. Z indícii sa predpokladá, že existoval aj BELBOH, ale to sú len dohady.

ČERNOHLAV bol uctievaný v Jasmunde na Rujane. Pomáhal pri vojnových ťaženiach. Jeho modla bola natretá smolou.

JAROVIT (GEROVIT) je lokálny vojnový boh Pomoranov. Pôvodne to bol boh jari a plodivej sily, ale neskôr prevládla jeho vojnová funkcia. V chráme mal veľký zlatý štít, ktorí nosili do boja pred vojskom. Tento štít ukradol istý kresťan a podarilo sa mu utiecť, lebo všetko čo sa dotklo štítu, stalo sa posvätným a tak sa ho nikto neopovážil zastaviť. V Havelbergu ho uctievali až do roku 1128, aj keď tam už sídlilo biskupstvo (od 948).

ZÁNIK POHANSTVA

Základný rozdiel medzi kresťanstvom a pôvodnou vierou je v tom, že kresťanstvo je monoteistické a xenofóbne náboženstvo. Tým pádom je jednotné a o to mocnejšie. Navyše jeho podpora voči svetskej moci ho robí pre vládcu oveľa atraktívnejším, než pôvodné náboženstvo, ktoré okrem toho, že bolo nejednotné, bolo pre panovníka skôr konkurenciou ako podporou(na západe). Prenikaniu kresťanstva do pohanskej spoločnosti v podstate nič nebránilo. A zo začiatku sa to aj dialo a kresťania žili s pohanmi v mieri. Niekde Krista prijali ako ďalšieho boha. Problémy nastali, keď Franská ríša začala šírenie kresťanstva využívať na šírenie svojho mocenského vplyvu. Pohania, na rozdiel od kresťanov, svoju vieru nešírili násilím a kvôli viere neviedli vojny. Kresťanstvo šírili silné štáty, ktorých súperom boli len pohanské kmeňové zväzy. Už na začiatku bolo cieľom franských útokov rozšíriť územie a šírenie kresťanstva bol iba prostriedok germanizácie a upevnenia moci na dobytom území. Pre polabských Slovanov bolo pohanstvo zárukou nezávislosti a slobody. Preto sa ho na rozdiel od svojich východných susedov tvrdohlavo držali najdlhšie zo všetkých. V Strednej a Východnej Európe bolo politicky výhodné kresťanstvo prijať a tak sa aj stalo. Jednotná viera upevnila krajinu. Vo väčšine prípadov bolo kreťanstvo presadzované panovníkom.

V Kyjevskej Rusi bolo kresťanstvo prijaté kniežaťom Vladimírom na upevnenie jeho moci. Na Balkáne bolo kresťanstvo prijímané pod v vplyvom Byzancie a Franskej ríše, v Strednej Európe takisto. Obe ríše šírili pomocou kresťanstva svoj vplyv.

Keď už bolo kresťanstvo vo väčšine Strednej Európy pevne zakorenené, bolo pre kresťanov polabské pohanstvo tŕňom v oku. Dôležitejšie však bolo, že christianizácia bola dobrou zámienkou na zbavenie sa konkurencie a získanie nového územia.

V roku 929 si Heinrich I. podrobil územia Veletov aj Obrodritov a jeho nástupca Otto I. Veľký začal s christianizáciou. V r. 948 zriadil biskupstva v Branibore (Brandenburg), Havelbergu a Stargrade(Oldenburg). A v roku 968 arcibiskupstvo v Magdoburgu. Už v roku 983 viedli Veleti protifranské povstanie, ktorým sa severozápadní Slovania vymanili na 150 rokov z moci ríše. V 11. st. sa Veletský zväz stal mocným vojenským činiteľom a nemeckí cisári s nimi uzavierali priateľské zmluvy a spojenectvá, napriek tomu, že Veleti boli stále pohania. V polovici 11. st. začali upadať. Kňazi strácali moc, kniežatá prijímali kresťanstvo a odtrhávali sa okrajové kmene. V rokoch 1067 - 1068 proti nim tiahol biskup Burchard a vypálil ich hlavnú svätyňu v Retre, odkiaľ ukradol posvätneho Svarožicovho žrebca. V roku 1147 sa viedla krížová výprava do Svätej zeme a zároveň s ňou aj proti zvyšku pohanských Veletov a Pomoranom. Pomoranom dobýjali hrady a vypaľovali mestá napriek tomu, že už väčšinou boli kresťanské. Sasi a Dáni viedli výpravu aj proti Obodritom. Obodriti a Pomorania sa spoločne ubránili.

V r. 1166 sa obodritské knieža Pribyslav, syn Niklotov, stal vazalom saského kniežaťa. Slovanské obyvateľstvo bolo zdecimované stálymi vojnami. Kniežatá prijali kresťanstvo a postupne sa ponemčili. Ľud bol germanizovaný pomocou kresťanstva a nemeckých kolonistov ktorý osídľovali vyľudnený kraj.

Rujánci pomohli Obodritom pri krížovej výprave roku 1147 na mori proti Dánom a na súši proti Sasom. Až roku 1159 získavajú Dáni na mori prevahu a z Rujany spravia svojho povinného spojenca. V roku 1168 zničil dánsky kráľ Waldemar arkonskú Svantovítovu svätyňu a Ránovia museli prijať kresťanstvo. Postupne sa celý ostrov germanizoval a dnes patrí k Nemecku tak ako aj územia Obodritov, Veletov, Srbov a západných Pomoranov. Tým, že sa v pohanskom kraji zaviedlo kresťanstvo samozrejme neznamenalo

okamžitý koniec starej viery. Tá bola v ľuďoch hlboko zakorenená. Kresťanstvo sa s tým vysporiadalo po svojom. Bohovia boli degradovaní na démonov (besov). Aby sa zamedzilo sláveniu pohanských sviatkov boli staré tradície začlenené do kresťanstva. Takýmito sviatkami sú Fašiangy (cirkvou dlho zakazované), Vianoce (zimný slnovrat, 25.12.- rímsky pohanský sviatok narodenia slnka), Veľká noc (sviatky jari a plodnosti), Svätojánske pálenie ohňov (oslava letného slnovratu). Pohanské kultové miesta boli zničené. Kresťania vyrúbali mnoho posvätných hájov, vypaľovali chrámy a okázalo zhadzovali modly do riek. Na posvätných miestach postavili kostoly alebo kláštory. Funkcie niektorých silno uctievaných bohov boli prenesené na svätcov. Tak sa stalo aj s Perúnom, ktorého v Rusku nahradil sv. Iľja Gromovnik, alebo s Velesom- sv. Vasilij. Tieto kroky mali pri vymetaní starého náboženstva úspech, ale na druhej strane kresťanstvo pohltilo veľa pohanského. Kresťanstvo nakoniec ostalo monoteistické len formálne. Stačí sa zamyslieť nad katolíckym uctievaním svätých a pozrieť sa na kostoly plné sôch pod ktorými sa kresťania modlia.
 


2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Renhard Renhard | 29. ledna 2009 v 21:26 | Reagovat

dobrej článek, jenom jsem našel drobnou chybičku v pasáži o Perunovi. Čtvrtek byl v Římě zasvěcen Iunoně a ne Iovovi, takže latinsky se čtvrtek řekne Dies Iunonis.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.